Vítame vás

Vítame Vás na stránkach Community Building Slovensko. CB je metóda skupinových procesov zostavená Dr. Scottom M. Peckom. Ako metóda sa využíva pri zámernej tvorbe a podpore komunít či hlbokej transformácii pracovných tímov, ale je aj silným nástrojom učenia sa a osobného rozvoja ľudí, dokonca aj tých, ktorí sa vopred nepoznali a ani nemajú zámer spoločnú komunitu do budúcnosti vytvárať. Účastníci často hodnotia seminár ako „život transformujúcu udalosť“. Manažéri ho vnímajú ako najvyššiu formu „teambuildingu“. Profesionáli v sociálnych službách oceňujú hlboký dopad seminárov na ich klientov, a učitelia, aktivisti a pracovníci v pomáhajúcich profesiách si zásadným spôsobom prehlbujú kompetencie.

Vízia Scotta M. Pecka

„V mojom srdci je túžba po mieri vo svete. Vzhľadom k ranám a odmietnutiam, ktoré sme utŕžili v minulých vzťahoch sa bojíme podstúpiť riziko odzbrojiť samého seba. V našom strachu zanedbávame sen po autentickej komunite a berieme ho čisto ako vizionársky. Existujú ale cesty, podľa ktorých sa ľudia môžu vrátiť opäť k sebe, a vďaka ktorým sa staré rany môžu uzdraviť. A to je poslaním seminárov Budovania komunity (Community Building Workshops), učiť tieto princípy – aby sa nádej stala opäť reálnou – a túto víziu naozaj uskutočniť vo svete, ktorý takmer zabudol, čo to znamená nádhera byť človekom.“

Štyri fázy

Procesu tvorby spoločenstva:

  1. Pseudokomunita
  2. Chaos
  3. Prázdnota
  4. Skutočné spoločenstvo – True community

Blog

Community Building – Môj príbeh

Väčšinu života som žila v nastavení, že musím byť silná. Na to, aby som prežila. Na to, aby ma
ľudia nezranili. Na to, aby som im nebola odporná. Na to, aby ma mali radi.
Môj otec bol ťažký alkoholik. Ku koncu svojho života sa už akoby rozpadával. Bola to jeho
slabosť, ktorá vo mne vyvolala odpor voči akejkoľvek slabosti. Naopak mama musela byť silná,
aby ustála rozvrátené manželstvo a výchovu dvoch detí. Od nej som sa naučila, že musím byť
silná, aby som prežila.

Andrea Mikolášiková


V priebehu života som si postupne stále viac uvedomovala, že presvedčenie, ktoré mi hovorí,
musím byť silná, je akoby pancier, ktorý si nosím na chrbte a v prípade potreby sa pod ním
ukrývam. Stále viac som však cítila, že tento pancier ma nielen ťaží, ale už mi je aj tesný.
Vyrástla som z neho postupne a potrebovala som sa ho zbaviť. Nevedela som však ako.
Prejaviť vlastnú slabosť? Plakať pred niekým? Opustiť rolu tej, ktorá vždy druhým načúva, ustojí aj ich najväčšie temnoty? V tejto roli som sa cítila bezpečne, ocenene a prijato. Pokračovať v čítaní „Blog“